ŽIVOT VIAC SRDCOM

               Jednou z najpozoruhodnejších vlastností ľudí s mentálnym postihnutím, s ktorými žijem v komunite Archa, je tá, že oni žijú pre prítomný okamih. Iste – ich minulosť bola sprevádzaná utrpením a od budúcnosti majú nejaké očakávania, ale sú to ľudia, u ktorých je srdce viac rozvinuté ako mozog, čo im umožňuje žiť v realite prítomného okamihu.
            S týmito ľuďmi som zažil veľa úžasných chvíľ. Raz sme boli v Portugalsku a v našom autobuse začal od kolies vychádzať dym. Nejako sme to zvládli do najbližšieho mesta. A keďže sme nemali peniaze na hotel, zaklopali sme u miestneho kňaza.
            Vpadli sme priamo do jeho kancelárie a posadili sa tam. A keď prišiel medzi nás a videl tak rôznorodú spoločnosť, skoro mu oči vypadli z jamiek. Práve sme začali spievať a modliť sa v úplnej odovzdanosti všetkému, čo sa môže ďalej diať.
            Opýtal som sa ho, či by pre nás nenašiel nejaké miesto, kde by sme mohli prespať. A aj keď si myslím, že by sa nás najradšej zbavil, predsa jednal s nami vľúdne. Uložil nás do velikánskej spálne. A tak sme tam sedeli, asi pätnásť ľudí vo vyhriatej izbe, každý sme mali asi tri slivky a suchý chlieb a na pitie trochu vlažnej vody. Bolo nádherné pozorovať, ako tie „deti“ prežívali realitu chudobnej večere a obyčajnej vody – akoby to bola hostina a k nej vychladený džús či šampanské. 
            Na spiatočnej ceste, keď sme prechádzali úsekom s nebezpečenstvom padania skál, sa zrazu znenazdania ozvala strašná rana, ktorá rozbila predné sklo. V tej chvíli som nevidel nič a len som sa snažil vyhnúť autu, ktoré som chvíľu predtým zazrel pred nami a zároveň neskončiť v priekope. A uprostred toho jeden „chlapec“ prehlásil: „To je krása! To okno vyzerá ako krištáľ!“

(zdroj: Jean Vanier, Krása ľudskosti)